The Last of Us Part I – remake bezchybnej hry, ktorý má stále zmysel

Odoberaj novinky cez  Google News
Grafická podoba hry - recenzia TLOU
Zdroj: spawn.sk

V druhý septembrový deň tohto roka uzrelo svetlo sveta druhé upravené vydanie originálnej hry z roku 2013. Nejde o nič iné, než remake The Last of Us, ktorý je tentokrát určený pre konzoly PlayStation 5.

Už niekoľko dlhých týždňov sa v hernom svete nehovorí prakticky o ničom inom. „Sony ťaží peniaze, zo značky robí dojnú kravu, remake je úplne zbytočný,…“ a mnohé ďalšie názory k tomuto vynovenému titulu na vás padajú z každej strany. Aká je však pravda?

Na to si musí zodpovedať každý sám. Pokúsim sa vám predostrieť zopár dôvodov, prečo v prípade The Last of Us Part I nejde o zbytočnosť, ani o dojenie kravy. Pred tým všetkým ale musím spraviť jedno priznanie, hru som za celé tie dlhé roky, čo tu s nami je, nehral. Nižšie v texte aj vysvetlím prečo.

V nasledujúcej recenzii preto nečakajte siahodlhé porovnávanie starej a novej verzie, aj keď pár slov si k tomu určite povieme. Mám za to, že internet ponúka množstvo takéhoto obsahu a preto sa zameriame na hru ako takú.

Remake, remaster, reskin. Čo to vlastne je?

Na začiatok si hneď povedzme, že The Last of Us Part I, a vlastne aj originál hra, je akčná adventúra, ktorá sa odohráva v lineárnom post-apokalyptickom svete. Ako sme už viackrát spomenuli, ide o remake originálu z roku 2013. Teda z roku, kedy vyšla ešte na konzoly PlayStation 3. Titul ako taký je tu tak s nami už takmer 10 rokov.

Mnohí v tom nemajú jasno a poukazujú na to, že ide o remaster, alebo reskin. Skutočne však môžeme hovoriť o remake-u, nakoľko vývojári z Naughty Dog hru „budovali“ od začiatku. Svedčia o tom mnohé skutočnosti, napr. hrateľnosť prevzatá z druhého dielu a ďalšie, na ktoré určite nezabudneme v ďalšej časti recenzie.

Slzy na krajíčku alebo rovno stekajúce po tvári

Čo hru robí výnimočnou od začiatku a dôvod prečo sa k nej hráči vracajú už takmer 10 rokov, resp. prichádzajú jej na chuť stále noví a noví hráči, je jej príbeh. Ten sa odohráva, vo väčšej miere, 20 rokov po vypuknutí nebezpečnej pandémie, ktorá zamorila takmer 60 % svetovej populácie.

Tí, ktorí sa nenakazili sa museli naučiť žiť v nových podmienkach. Uzavreli sa do vlastných frakcií s vlastnými pravidlami s cieľom prežiť. Vy, čo by hráč, sa zhostíte role Joela, muža, ktorý hneď v začiatku pandémie prichádza o dcéru, aby nasledujúce dlhé roky čakal na svoju životnú misiu. Uchrániť dievča menom Ellie a, pokiaľ možno, nájsť záchranu pre celý svet.

Svet, ktorého kruté podmienky vás budú fackovať na každom kroku. Je to práve spôsob, akým vývojári predostreli celý príbeh, ktorý hre dodáva na jedinečnosti a vy sa neraz pristihnete pri tom, ako sa s postavami smejete, plačete, alebo len tak „bez duše“ pobehujete hore a dole. S každou jednou postavou si vybudujete nejaký vzťah. K niektorým hneď pozitívny, k iným si postupne nájdete cestu a k iným si zas cestu nenájdete.

Práve postavy sú dušou celej hry. Vývojári v podobe Joela a Ellie priniesli dvojicu, ktorá je na prvý pohľad nesúrodá, ale na druhej strane sa vzájomne skvelo dopĺňajú a celou hrou si nachádzajú k sebe cestu. Zamilujete si ich od prvého momentu, čo sa objavia na obrazovke.

Ďalšie, „vedľajšie“ postavy skvelo vykresľujú krutý svet, ktorý nastal po vypuknutí pandémie. Navyše brilantným spôsobom otvárajú rôzne otázky o morálke, láske, zrade, pomoci, nádeji i beznádeji. Dôležitým prvkom v hre sú postavy, ktoré síce reálne nestretnete, ale môžete čítať ich pocity a zážitky v podobe listov, ktoré kde tu nájdete. Vrelo vám preto odporúčam pátrať v každom kúte, kde vás hra pustí, a v tomto remake-u vás v niektorých častiach pustí aj tam, kde pôvodne nie, pretože si tak budete môcť vytvoriť ešte dokonalejšiu mozaiku post-apo sveta.

Hrateľnosť, nepriatelia, zbrane, päste, náboje..

Už som naznačil, že po príbehu je dôležitým prvkom The Last of Us Part I prieskum. Vďaka nemu nielen lepšie spoznáte svet hry, ale získate aj potrebné suroviny či predmety, ktoré sa vám s určitosťou zídu. V závislosti na úrovni náročnosti, na výber ich máte hneď niekoľko, a po prejdení celej hry sa vám odomkne aj tzv. permadeath, nachádzate aj potrebné suroviny.

Nenechajte sa však oklamať. Aj na úrovni „normálna“ je každý náboj, každý šíp, každý bod, nesmierne vzácny a rozhodne ich nemôžete míňať či rozhadzovať len tak. Párkrát som sa pristihol pri tom, ako som sa nechal zožrať nakazenými len preto, lebo som namiesto dvoch troch nábojov, strelil štyri, päť. A to som väčšinu hry prechádzal práve na úrovni „normálna“.

Keď dôjdu náboje či šípy, na rad prichádzajú päste a kudly. Tie platia najmä na ľudských nepriateľov, ale v prípade nakazených, len na niektorých. Čo sa nepriateľov týka, vývojári sľubovali, resp. tvrdia, že oproti pôvodnej hre, sú inteligentnejší a správajú sa viac normálnejšie.

To osobne potvrdiť neviem, ale čo viem potvrdiť, že nepriatelia skutočne nie sú hlúpi. Ľudia vás budú po zlikvidovaní a následne nájdení ich človeka hľadať, neraz na mňa zaútočili od chrbta a skutočne ak vás uzrú, máte len pár sekúnd na to ich buď zabiť, alebo sa skryť. Inak hneď vedia kde ste a idú rovno za vami. Pozor si dajte aj na to, že oproti originálu sú inak rozmiestnení, takže hráči, ktorí pôjdu po pamäti môžu ostať zaskočení.

Pri ľudských protivníkoch je ich likvidácia v podstate stále rovnaká. Buď ich vystrieľate, v tichosti zabijete, alebo obídete. Pri nakazených to ale neplatí. Váš boj s nimi bude závisieť od formy, v ktorej sa budú nachádzať, pričom k dispozícii, resp. narazíte na 4 formy. Samozrejme, na každú funguje niečo iné. Najhoršie je, keď sa na jednom mieste zídu všetky formy, potom vaše prežite bude závisieť od vášho dôvtipu a šikovnosti.

Na tomto mieste je dôležité pripomenúť dve veci. Hra pekne pracuje s jednotlivými pasážami. Chvíľu budete postupovať územím, bojovať s nepriateľmi, preskúmavať svet a chvíľu sa zas budete unášať cut-scénami. Aj keď to v súvislosti s tým, že ide o lineárnu hru, neznie príliš zábavne, Naughty Dog to skrátka vie a ani na moment som sa pritom nepozastavil.

Na krátko sa ešte zastavme pri zbraniach. V akčnom titule sú dôležitou súčasťou a vývojári to vedia. K dispozícii preto dostanete pištoľ, revolver, brokovnicu, pušku, plameňomet i luk. Za nazbierané suroviny si tieto zbrane vylepšujete a prispôsobujete si k svojmu štýlu hrania. Vďaka remake-u a tomu, že je určený pre PlayStation 5 s ovládačom Dualsense cítite každé jedno stlačenie spúšte či natiahnutie luku.

Dualsense je zážitok a hudba tiež

Práve spomenutý ovládač hre dodáva skvelý zážitok. Nejde len o spomínanú streľbu, či mierenie, ale vďaka Dualsense vám titul ožíva priamo pod rukami. Cítite každý dotyk postáv, každé buchnutie, každú kvapku dažďa. Žasol som nad tým, čo všetko vlastne môžem cítiť.

Navyše vývojári ovládač využili ešte na jednu vec, o ktorej si povieme o chvíľu. Tento odsek len uzatvorím jedným konštatovaním. Pri hraní som si párkrát povedal, ako sa teším na potvrdenú PC verziu hry, keďže hrať s klávesnicou a myšou mi je stále prirodzenejšie. Ale hneď za tým som si uvedomil, že hráči, ktorí si to nevyskúšajú s Dualsense, prídu o veľkú časť zážitku.

Rovnako skvelo pritom hra pracuje aj so zvukom. Aj vďaka nemu je prežívanie hry o to intenzívnejšie. Zo zvuku Clickerov mám husiu kožu ešte aj teraz, niekoľko dní po dohratí hry. Titul zaujme aj svojim podmanivým soundtrackom, ktorý mu náramne sedí a svedčí. Pri hraní so slúchadlami by určite bol zážitok ešte dokonalejší.

Bezbariérová hra

V úvode recenzie som sa priznal, že som originál ani remaster The Last of Us nehral. Vlastne som na konzolách hral len pár hier. Najčastejšie išlo o FIFU, NHL a prešiel som aj Detroit: Become Human. Dôvod je jednoduchý. Narodil som sa s telesným postihnutím. Nemusíte vedieť podrobne môj zdravotný stav, ale pre potreby recenzie je dobre spomenúť, že mám akoby amputované ruky od zápästia nižšie, a nohy od kotníkov taktiež.

Hrať niečo na ovládači, kde treba stláčať zadné tlačidlá, je preto pre mňa náročné. Aj preto som sa akčným hrám jednoducho vyhýbal. Lenže vývojári z Naughty Dog myslia aj na takýchto hráčov. Už pred časom pri vydaní The Last of Us Part II prišli s viacerými vymoženosťami, ktoré hráčom s handicapom, sluchovým, fyzickým, či zrakovým, uľahčili hranie. A v prípade Part I vysoko nastavenú vlastnú latku, ešte pozdvihli.

Skutočne môžeme povedať, že hra je bezbariérová a môže si ju užiť veľká skupina takýchto hráčov. Všetko začína nastavením farby a veľkosti titulkov, pokračuje cez nastavenie mapovania ovládača a končí to pri možnostiach, ktoré využijú aj nevidomí hráči. Už len pre toto malo zmysel, že sme sa dočkali remake-u.

Vrcholom je už načrtnuté využitie Dualsense. Nepočujúci hráči cez jeho vibrácie môžu „počuť“ či postava hovorí nazlostene, pokojne, vážne, či s humorom. V ponuke je množstvo nastavení, z ktorých si vyberie a prispôsobí si hru, pre svoje potreby, každý. Niektorí to zneužívajú a s ľahším nastavením získavajú trofeje, ale to je na ich svedomí. Keď ich to teší, že sa k tomu dostali takýmto spôsobom, tak nech sa tešia.

Možno vás vyššie napísané 4 odseky nezaujímajú a lamentujete, že ste stratili čas. Vedzte, že je to veľmi dôležité a aj vám by malo záležať na tom, aby si hru, ktorú milujete, mohlo zahrať viac a viac hráčov. Vývojárom preto patrí obrovské „Ďakujeme“. Dúfajme, že nezaspia na vavrínoch a v tomto smere budú pokračovať aj naďalej. A snáď sa od nich budú inšpirovať ďalšie a ďalšie štúdiá.

Grafika hodná PlayStation 5

Pre verných fanúšikov hry je grafická podoba The Last of Us Part I najviditeľnejšou zmenou, ktorú remake priniesol. Porovnávanie necháme bokom, avšak bez pochýb je jasné, hra sa preniesla do roku 2022.

Vidieť to nielen na realisticky stvárnenom prostredí, ale rovnako tak aj pri postavách. Ich animácie sú vierohodné, najmä animácie tvárí. Aj to pomáha hráčom ešte viac prežiť ich jednotlivé pocity.

Čo sa týka lokácií tie sú spracované veľmi detailne, a to aj do diaľky. Neraz som sa pristihol pri tom, ako v jednom kuse držím tlačidlo „select“ čo viedlo k tvorbe screenshotov. Detailne sú vyobrazení aj nakazení, a to pri každom stupni nákazy. Miesta jednoducho vzbudzujú úžas a z nepriateľov ide strach.

Spomenúť musíme aj takmer žiadne načítacie obrazovky. Po smrti sa do hry dostanete v priebehu dvoch troch sekúnd a rovnako dlho hre trvá, kým sa prepne z cut-scény do hry. Lenže jedna výčitka by sa v prípade grafického spracovania našla.

Aj keď najnovšie spracovanie je skutočne hodné svojej doby a konzoly, chýba jej viac, resp. aspoň jeden grafický režim navyše. Momentálne sú k dispozícii dva. Výkon a vernosť. Musíte si preto vybrať, či chcete hrať hru so 60 snímkami za sekundu ale adaptívnym rozlíšením, alebo s 30 snímkami pri 4K rozlíšení. Obetujete tak buď snímky za sekundu, alebo sa zmierite s trochu rozostrenými hranami.

A prečo je toto výčitkou? Lebo viacero PlayStation hier už podporuje aj tzv. vyrovnaný režim. Ten kombinuje vyššie opísané režimy do jedného. Keďže osobne nemám 4K televízor, je jasné, ktorý režim som si vybral a rovnako tak je jasné, že mi absencia jedného z režimov nechýbala. Ale pre množstvo hráčov sú takéto detaily dôležité a preto je dobré, vedieť o nich vopred.

Iný uhol pohľadu

Už viete, že som v prípade The Last of Us nehral originál ani remaster verziu. Na niektoré veci preto pozerám inak. Teraz sa však pokúsim byť zástupcom hlasov tých, ktorí tento titul majú prejdený spredu zozadu, od PS3 po PS5.

Part I priniesol grafické zmeny, ktoré sa premietli aj do výzoru postáv. Najmä teda tvárí ako sme už spomenuli. V prípade niektorých je odklon od originálu menší, pri iných je viac zreteľný. Najdiskutovanejšou na sociálnych sieťach je Tess. Tá oproti pôvodnej predlohe jednoducho zostarla, pôsobí starším dojmom, čo sa niektorým hráčom nepáči.

A rovnako tak sa im nepáči ani cena, ktorá je v tomto prípade 70 €. Toto rozhorčenie na jednej strane chápem, pre tých, ktorí si to kupujú už po 3x v priebehu 9 rokov, to môže byť veľa. Netreba však zabúdať na to, že ide v podstate o novú hru, na ktorej si vývojári skutočne dali záležať a neodflákli ju. A za takúto cenu sa predávajú aj ďalšie hry na PS5.

Týmto len chcem vyjadriť, že aj keď osobne hru nekritizujem, má to svoje dôvody. A neznamená to, že kritika na tento titul nie je, lebo je. Myslím, že je férové to priznať a poznamenať.

Finálny verdikt

Vráťme sa však späť k môjmu hodnoteniu. V The Last of Us Part I som strávil okolo 20 hodín, aj keď stránky venujúce sa trvaniu hier uvádzajú kratší čas dohrania. Ja som sa však kochal skvelým príbehom, prostredím a užíval si všetko, čo mi titul ponúkol. A ponúka toho skutočne veľa, pričom dôležité je, že to aj správne dávkuje.

Vývojári si určite zaslúžia pochvalu za prvky prístupnosti pre hráčov so zdravotným znevýhodnením, ale rovnako tak aj hrateľnosť, grafické spracovanie či využitie ovládača Dualsense, ktoré je priam neskutočné.

Je potrebné dodať, že už originál predčil svoju dobu a hra už v roku 2013 bola skvelá. Má teda tento remake zmysel? Za mňa je odpoveď jednoduchá – určite áno. Do sveta plného ľudských frakcií, v ktorom zúri nebezpečná pandémia a ktorý čaká na spásu, môžu vstúpiť ďalší a ďalší hráči, ktorí sa rozhodne nudiť nebudú.

The Last of Us Part 1
Pozitíva
Perfektný príbeh
Grafika hodná PlayStation 5
Využitie ovládača Dualsense
Možnosti prístupnosti
Nepriatelia
Zvuk a hudba
Zápory
Cena
Chýbajúci vyrovnaný režim
100
The Last of Us Part 1